Každý má potrebu sa vyjadrovať k všetkému, čo človek spraví alebo nespraví. Prečo je to tak? Nemá každý svoje vlastné starosti, ktoré by mal riešiť v prvom rade? Ale musí sa starať do druhých? Nemajú dosť vlastných starostí, natož, aby sa starali do druhého človeka? Veď najlepšie by bolo, keby sa každý staral o seba. Každý si je strojcom svojho vlastného šťastia a niet človeka, ktorý by si sám nezodpovedal za seba. Jedine zbavený svojich vlastných práv.
Keď si človek vyberá svoje vlastné bývanie, tak je rád, že si môže vybrať to, čo chce. Nieto, že by sa mal pýtať na názory iných ľudí, že kde má bývať alebo kde by nemal bývať. Čím viac ľudí sa do toho zapojí, tak tým to bude komplikovanejšie. Nie len pre daného človeka alebo dvoch ľudí, ktorí sa chcú už konečne usadiť, ale aj pre ostatných. Obhajovať svoje vlastné rozhodnutia pred niekým druhým, ktorý si myslí niečo iné je priam samovražda. Proste, keď sa dvaja mladí ľudia rozhodnú, že chcú niekde žiť, tak by sa im do toho nemal nikto starať. Nikto nemá právo si o nich obtierať hubu svojimi blbými radami a názormi. Je to len na nich dvoch, kde budú žiť a z čoho budú žiť. Rodina im môže pomôcť…To sa nedá nikomu zakázať, ale nie je tu na to, aby rozhodovala za tých dvoch ľudí. Oni sa musia rozhodnúť samy. Veď samy majú problém pomaly sa zhodnúť, nie to ešte, aby si svoje názory, na ktorých sa horko ťažko dohodli, museli obhajovať pred druhými ľuďmi. No, kde sme to už len dospeli, k čomu…

Prečo si každý myslí, že sme zvedavý na jeho názor?

Áno, keď nám na niekom záleží, tak si dáme poradiť. Lenže, niekedy aj keď nám na niekom záleží, tak sa skôr zameriame na vlastné šťastie, než na jeho názor, ktorý nemusí byť ani správny. Každý sa môže mýliť a keď sa necháme len tak odradiť, nikdy nebudeme vedieť ako by to dopadlo, keby sme sa rozhodli inak. Len za to, že nás niekto presvedčil o opaku.